Verejnoprávnosť RTVS

Nočné Košice zo  4. na 5. októbra už po piatykrát ožili najväčším a najnavštevovanejším festivalom súčasného umenia na Slovensku. Večer pred jubilejným 90. ročníkom Medzinárodného maratónu mieru sa uskutočnil prestížny medzinárodný kultúrny maratón – Biela noc. Noc sa stala dňom a ulice Košíc sa zaplnili ľuďmi a súčasným umením. Aj tento rok Biela noc ponúkla návštevníkom netradičnú umeleckú prechádzku mestom. Súčasné umenie sa sprístupnilo všetkým v netradičných priestoroch a v nezvyčajnom čase. Sobotná Biela noc rozsvietila až štyridsať stanovíšť. Aj v tomto roku sa organizátori držali hesla: Garantujeme, že nezaspíte! Podujatie bolo zavŕšené veľkou afterparty, ktorá trvala od polnoci až do rána bieleho.

Veľmi som sa tešila na toto podujatie, ktorého som sa zúčastnila po prvýkrát. Chcela by som sa s vami podeliť o moje pocity z tohto nevšedného festivalu a priblížiť stanovišťa, ktorých som bola svedkom. Biela noc bola slávnostne otvorená 4. októbra o 18:30 hod. v Kunsthalle/Hale umenia. Žiaľ, sama som sa toho nezúčastnila. Na Hlavnej ulici pri Immaculate ma najprv zaujala možno aj najväčšia inštalácia aká na tom mieste kedy bola. Išlo o úplne čerstvý zvukovo-vizuálny objekt – ohňostroj, ktorý svojimi výbuchmi priťahoval pozornosť už z diaľky. Toto zaujímavé dielo bolo vytvorené dvomi slovenskými autormi a vzniklo vďaka sponzorovi spoločnosti T-Systems Slovakia.  Mladí Košičania, grafička Zuzana Petrovičová a programátor Ondrej Makši, pripravili túto interaktívnu projekciu s názvom FIREWORKS WITH ME.  Na prvý pohľad som nedešifrovala význam tohto ohňostroja. Až po prečítaní informácie o tejto projekcii som sa dozvedela, že to bola digitálna hra na plátne, ktorá znázorňovala digitálny ohňostroj. Ten bol sám naprogramovaný okoloidúcimi divákmi. Návštevník si pomocou aplikácie Biela noc 2014 vo svojom smartfóne sám zostrojil  a odpálil vlastný ohňostroj. Bol to teda ohňostroj, ktorý spolupracuje, ohlušuje, no na druhej strane nezapácha a netrvá len pár minút. Na tomto mieste som bola svedkom vtipnej príhody, keď ohňostroj – čarovný, ohlušujúci a neviem ešte aký, pravdepodobne z technických príčin „dostrieľal“. O niekoľko minút už však bolo všetko v poriadku, ohňostroj bol opravený :).

Tohtoročným ťahúňom bol aj etablovaný umelec Viktor Frešo a jeho nové site specific dielo v Dóme sv. Alžbety. Základom jeho diela bol svetelný nápis BOH JE LÁSKA, vytvorený z neónových trubíc. Autor ho umiestnil nad oltár, čo zvyšovalo jeho výnimočnosť. Až po Bielej noci som sa dočítala, že hlavným cieľom tejto, pre mňa na prvý pohľad nepochopiteľnej inštalácie, bolo prepojenie sveta súčasného umenia s klasickými duchovnými a filozofickými hodnotami. Marián Čekovský si k tomu pripravil polhodinovú živú performance na organe. Tá pozostávala z voľnej improvizácie na dielo Johanna Sebastiana Bacha. Organizátori návštevníkov presviedčali o nezabudnuteľnom vizuálno-hudobnom a spirituálnom zážitku. Najväčší problém nastal pri vchádzaní a vychádzaní z Dómu sv. Alžbety, keďže si človek musel v rade vystáť aj dobrých pätnásť minút a pritom stihol postúpať po nohách všetkým stojacim okolo. Musím sa priznať, že som mala od tejto inštalácie väčšie očakávania, preto som odtiaľ odišla trošku sklamaná.

Kroky ma zaviedli aj do Kultuparku, kde som však nepobudla dlho. Prišla som v momente začiatku vertikálne – závesného akrobatického divadla FLAT (byt), ktoré sa odohralo na fasáde jednej z budov. Inštalácia bola umiestnená vo výške tretieho poschodia, kde sa umelec pohyboval pod uhlom 90 stupňov. Pri pohľade na muža sediaceho na balkóne som mala pocit, že z neho chce zoskočiť. Našťastie to tak nebolo. Hlavnú postavu muža v 30minútovom príbehu predstavoval Rodrigo Pardo. Fasáda budovy sa stala scénou pretvoreného bytu muža, ktorý sa zobudí v jeden deň s pocitmi, že jeho život sa postavil na hlavu. Počas predstavenia som sa aj ja tak trochu cítila akoby na hlavu. Príbeh bol inšpirovaný surreálnymi príbehmi J. L. Borgesa a „magickým realizmom“.

Neskôr som sa opäť vrátila na Hlavnú ulicu, kde som sa nechala strhnúť davom na projekciu animovaných minipríbehov so zaujímavým názvom Sexi svetla. Išlo o vizuálny projekt dvoch umelcov, Alice Gurínovej a Erika Bartoša, ktorí sa tak trochu odvrátili od klasickej tvorby abstraktných a geometrických obrazov. Autori týchto minipríbehov využili nestále skice a chvejivé linky animácie, doprevádzané výraznými hudobnými beatmi. Sexi svetla sú jednoducho povedané krátke, na seba nadväzujúce animované shoty vytvárajúce bizarné minipríbehy. Ich vzájomnými kombináciami dostáva obsah vždy novú podobu. Ich význam vraj nemá presné určenie a záleží od samotného diváka, ktorý sa presúva z pozície pasívneho prijímateľa do stavu aktívneho spolutvorcu. Pre mňa boli tieto minipríbehy vtipným rozveselením.

Vo dvore Pokhoi sa tiež predstavila slovenská umelkyňa Eva Tkáčiková so svojou performance – Toaletné obrazy.  Jej hlavným cieľom bolo poukázať na recykláciu a infiltráciu umeleckého diela do domácností. Z môjho pohľadu sa jej to podarilo zaujímavým spôsobom. Základnou ideou jej konceptu bolo predstavenie súdobých umelcov trochu netradičným a úsmevným spôsobom v podobe „toaletných obrazov“. Zo súčasných umelcov si vybrala 10, ktorých diela vytlačila na toaletný papier.

Na námestí pri Miklušovskej väznici ma už z diaľky zaujal svetelný interaktívny objekt CLOUD. Jeho autormi sú kanadskí umelci Caitlind r. c. Brown a Wayne Garrett. Išlo o nadrozmerný interaktívny objekt, vytvorený zo 6000 žiaroviek. Súčasťou tohto projektu bola interakcia umelcov s miestnou komunitou s cieľom zozbierať použité žiarovky. Najviac sa mi páčila improvizovaná vzájomná spolupráca pri zapnutí alebo vypnutí žiaroviek návštevníkmi. Táto inštalácia bola podporená Skupinou VSE/RWE, ktorí sú tradičnými podporovateľmi myšlienky Bielej noci. Téma svetla a energie, ktoré sú hlavnými motívmi Bielej noci, im je veľmi blízka. Odtiaľ som sa vybrala cez ľuďmi preplnenú Hrnčiarsku ulicu, ktorá bola v tú noc rozžiarená tisíckami sviec zapálených návštevníkmi.

Zahraničný umelec Klaus Obermaier vytvoril špeciálny interaktívny mapping a atypickú zvukovú inštaláciu. Fasáda Východoslovenského múzea sa zmenila na Dancing House. Táto interaktívna inštalácia bola príkladom presahu pasívneho prístupu a nadväzovania komunikácie medzi umeleckým dielom a divákom. Aktívna účasť divákov a hravosť prebudila aj toto umelecké dielo k životu. Z pasívnych divákov sa stali tvoriví aktívni hráči. V Dancing House boli účastníci vyzvaní k pohybu, aby roztancovali nielen seba, ale aj celú budovu.

Moja nočná potulka mestom vyvrcholila atraktívnou nočnou jazdou najstarším parným vláčikom Košickej detskej historickej železnice. Organizátori Železničnej noci svetiel chceli dokázať, že táto detská železnička nie je len pre deti. Železničná noc svetiel sa v Čermeli uskutočnila po tretíkrát, program začal od 19tej hodiny, trval až do polnoci. Vďaka Dopravnému podniku mesta Košice sa návštevníci mohli bezplatne odviezť do Čermeľa priamo z Námestia maratónu mieru historickým retrobusom. Nočná jazda vláčikom bola obohatená o horúci ohňový prepad, ohňovú šou, hudobný nočný expres, tisíce sviec, svetelné inštalácie,… Cestujúci sa mohli odviezť nočným expresom do tajomného lesa, na jej konci sa stali svedkami už spomínaného neobyčajného ohňového prepadu.

Podľa môjho skromného názoru Biela noc prináša obohatenie v najnovších trendoch umenia a je zárukou nevšedného, neopakovateľného umeleckého zážitku a výnimočného dobrodružstva.